2. časť
V prvej časti sme uvažovali, ako by mal vyzerať mladý fundovaný človek vo veku stredoškolskom. Teraz sa pozrime na vysokoškolsky vzdelaného človeka.
Títo ľudia by mali pokračovať vo vysokoškolskom štúdiu. Na univerzitách by sa mali venovať nestrannému hľadaniu pravdy a rozvíjať hlavne horeuvedený bod 2. Na väčšine našich univerzít to však vyzerá oveľa, oveľa horšie ako na gymnáziách! Univerzita, na ktorej študujem, je hanba slovenských univerzít!
V zmysle naivnej predstavy o kapitalizme totiž dekan prijíma na štúdium všetkých, čo len okom mihnú na stránku školy. Bez prijímacích skúšok, stačí mať doklad o maturite. Tak sa na štúdium spoločenskovedných predmetov dostali aj málo inteligentní vyučení murári, zdravotné sestry, stolári, kuchári (česť tým, čo vysokoškolské štúdium zvládajú), ale aj mnoho neschopných absolventov gymnázií... Títo nedokážu napísať seminárnu prácu, nevedia čo je to poznámka pod čiarou, s odporom a hnusom pohŕdajú žánrom ako štúdia či monografia. Tajne sa túlajú po katedrách a kradnú seminárne práce ich šikovnejších spolužiakov a prepisujú si v nich ich mená na svoje. Dopúšťajú sa plagiátorstva, čim beztrestne porušujú zákon. Podrobne túto situáciu zmapoval Anton Vydra, môj učiteľ v .týždni č. 22/2007. Môže sa obávať výpovede. Prečo? Jeho nadriadení totiž niekoľkým pedagógom, ktorí študentov "vyhadzovali", ukázali tiež prstom na dvere. Tí, čo chceli mať na univerzite elitu, kreatívnych ľudí s intelektuálnym pozadím, odchádzajú, a nie z vlastnej vôle. Čím to je? Osemdesiatimi tisícami korun za každú, aj keď prázdnu hlavu, ktorá je zapísaná do denného štúdia. Skúšky sa tak stávajú len formalitou. Nikdy nezabudnem na ten ľahostajný úsmev mojej latinčinárky, keď videla, ako mi počas testu spadol na zem ťahák. Nevyhodila ma, ani mi ho nezobrala, len sa pousmiala. Zvláštne. Radšej sa pousmiať, ako prísť o miesto.
Preto dnes, bez toho, aby o tom spoločnosť vedela, zaobaľujeme negatíva do pozitív. Pod rúškom rovnosti šancí a intelektuálneho vzrastu spoločnosti na základe zvyšovaniu počtu študentov, zakrývame plesnivé a pseudointelektuálne prostredie akademickej pôdy. Étos univerzity je nenávratne preč.
Každá univerzita by si mala vyberať elity, mali by byť prijímacie skúšky. A tie by mali pozostávať z dvoch častí: zo základov daného odboru a aj zo všeobecného rozhľadu, ktorý by mali všetky odbory rovnaké! Pred prijatím na štúdium totiž škola nepotrebuje, aby uchádzač ovládal to, čo ešte len bude študovať. Skúška zo základov odboru by preto mala byť len vstupnou bránou do daného odboru. Dôraz by sa mal klásť na všeobecný rozhľad, ktorý ľahšie dokáže určiť, či je človek rozhľadený a schopný na štúdium. Bez ohľadu na to, či je popritom šikovný kuchár alebo stolár, sa zistí, či má potenciál napísať dobrú seminárnu prácu či vedeckú štúdiu.
Tým by sa dosiahol aj ďalší moderný obraz rozhľadeného človeka: akýsi moderný polyhistorizmus. Sme svedkami toho, že mnohí vyštudovaní archeológovia či historici sa stávajú biznismenmi či schopnými manažérmi. Je to chyba? Títo ľudia, čo je podstatné, majú vysokú školu. Nech majú akékoľvek špecializované univerzitné vzdelanie, štúdiom na správne fungujúcej univerzite museli nutne dosiahnuť ďalší intelektuálny rast: kritické a slobodné myslenie, odborné vyjadrovanie, presnosť. Vďaka cibreniu ich intelektu sa môžu stať aj biznismenmi. A to, čo vyštudujú, môže byť ich záľuba.
Komentáre