simkoslav

Prednedávnom mi jeden známy povedal, že zbožňujem istú verejne známu osobnosť. Osobne som sa nad tým pousmial, keďže mám problém nadviazať citový kontakt už len s obyčajnou osobou opačného pohlavia, nieto ešte s niekým, s kým som si podal ruku raz v živote.

Následne som sa rozhodol preskúmať, aká je, a aká by mala byť "citová väzba" medzi radovým občanom a verejne známou osobnosťou. Pre potreby tohto článku za verejne známu osobnosť pokladám buď súčasného politika, ako napríklad Mikuláš Dzurinda, alebo mŕtvu historickú osobnosť, ako napríklad Andrej Hlinka.

V prvom rade musím podotknúť, že sme svedkami toho, že ľudia radi glorifikujú, teda dokážu nekriticky chváliť. Videl som, ako istý kňaz nekriticky na verejnom podujatí chválil Jozefa Tisa, inokedy zas babka - mečiaristka nekriticky chválila svojho obľúbeného politika. Inokedy som sa zas stretol s tým, že istý historik, ktorý má životopis Jozefa Tisa dopodrobna preštudovaný, mi nevedel odpovedať na otázku, či ho možno považovať za pozitívnu alebo negatívnu osobnosť.

Pri hľadaní odpovede, prečo je to tak, som sa v nemalej miere inšpiroval známym a dodnes aktuálnym sociálnym filozofom a teoretikom spravodlivosti, Johnom Rawlsom. Rawls vo svojej teoretickej práci použil dva zaujímavé a vzájomne opačné pojmy komprehenzívna doktrína a normy základnej štruktúry, ktoré od neho preberám.
Pod pojmom normy základnej štruktúry rozumieme všetky pravidlá a hodnoty medzi členmi spoločnosti, ktoré sú univerzálne platné na báze celej spoločnosti. Sú to teda tie normy, ktoré sú záväzné pre celú spoločnosť, na ktorých sa celá spoločnosť dohodla a chce ich dodržiavať. Aby nemohol hocikto hocikoho zabiť, spoločnosť sa zhodla napr. na zákone o ochrane života. Vytvorila si zákony, ktoré platia pre všetkých a zložky legitímneho násilia (polícia, súdy), ktoré majú poriadok v spoločnosti zabezpečovať.
Na opačnom póle stojí komprehenzívna doktrína. Je to súbor noriem, ktoré platia pre určitú menšiu skupinu ľudí, napr. pre všetkých veriacich istého náboženstva, politickú stranu a jej sympatizantov, atď. Každý z nás je totiž nielen členom spoločnosti, ale aj členom množstva menších spoločenských skupín, ktorých hodnoty prijíma. Komprehenzívna doktrína môže beztrestne nejakú osobnosť glorifikovať, mystifikovať a nekriticky ju zbožňovať. Každý z nás má právo niekoho uznávať, obdivovať, zaujate hodnotiť. Ale len na úrovni spoločenskej skupiny.

 Základnou chybou je, keď sa určitá komprehenzívna doktrína povýši na úroveň základnej štruktúry. To znamená, že vznikne zákon, ktorý bude velebiť určitú osobnosť a zaujme k nej určitý subjektívne hodnotiaci postoj, ktorý musia prijať všetci členovia spoločnosti. Ak sa niečo takéto udeje, je to prejav totality.

Cieľom historika má tiež byť, aby sa pohyboval na úrovni akejsi základnej štruktúry. Historik preto musí vidieť osobnosť ako človeka z mäsa a kostí. Nijaká osobnosť nebola ani čierna, ani biela. Jeho úlohou je čo najpresnejšie, najobjektívnejšie a najpodrobnejšie vyskúmať život osobnosti, pritom sa čo najprecíznejšie odvolávať na historické pramene. Jeho úlohou je povedať, čím dotyčný prispel k budovaniu slobody, demokracie, zákonnosti, spravodlivosti, alebo aj práva na sebaurčenie, keďže len toto patrí do základnej štruktúry.
A to, či je niekto otcom vlasti, či si zaslúži byť obdivovaný alebo zatracovaný, a akú citovú väzbu si k danému človeku vybudovať, nemá určiť historik, môžu sa na tom zhodnúť ľudia v rôznych komprehenzívnych doktrínach na základe poznania (o objektivitu sa snažiacej) práce historika. Takéto doktríny človek môže prijať, alebo si môže na vec vytvoriť vlastný názor.

Napokon, čo sa týka súčasných politikov, stále sa pohybujeme na úrovni komprehenzívnej doktríny, keďže objektívnejší postoj budeme môcť zaujať až o 20 - 30 rokov ( u niektorých nestačí ani 100 rokov). Preto všetky súčasné názory sú subjektívne, ovplyvnené dobou. Jedného dňa niekoho pochválim, zajtra objavím jeho fatálne chyby. A môj názor, ktorý som vyslovil môjmu známemu, bol práve ten chváliaci. Neznamená to, že sa zajtra nedozviem niečo, čo ma donúti budem schopný zaujať určité stanovisko. Preto mi výrok, že už dnes dotyčného zbožňujem, pripadá prehnaný.